Zodpovednosť za škodu

Základnými zásadami občianskeho práva sú zásada občianskoprávnej prevencie a zásada zákazu komukoľvek škodiť (neminem laedere). Každý je povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý je (objektívne posudzované) spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na živote, zdraví alebo majetku (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 25 Cdo 1369/2006).

V zmysle ust. § 415 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) v znení neskorších predpisov, je každý – fyzické osoby ako aj právnické osoby - povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Ustanovenie § 415 OZ zakladá všeobecnú povinnosť tzv. generálnu prevenciu, v zmysle ktorej je každý povinný počínať si vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nespôsobil vznik škody. Jeho použitie prichádza do úvahy v prípade, ak neexistuje iná konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 25 Cdo 253/2001). Ak si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v § 415 OZ a z porušenia tejto preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, majetku, prírode alebo na životnom prostredí, mu vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ - každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa judikatúry predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti – konanie v rozpore s objektívnym právom, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a prezumpcia zavinenia. Ak sa tieto predpoklady preukázali, predpokladá sa zavinenie. Škodca musí v tomto prípade preukázať, že vzniknutú škodu nezavinil a to ani z tzv. nevedomej nedbanlivosti. Nestačí, ak preukáže, že urobil všetko podľa svojich subjektívnych schopností a znalostí. Kritérium tohto hodnotenia musí byť objektívne. Rozhodujúca musí byť miera úsilia, ktorú možno očakávať od každého občana (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.8.2004, sp.zn. 25 Cdo 2542/2003).

K uvedenému je možné konkrétne uviesť prípad, keď žalobcovi bola spôsobená škoda na vozidle, ktoré bolo zaparkované pred domom žalovaného , a to tak, že zo strechy tohto domu sa na auto zosunul sneh, pričom vzhľadom na konkrétne okolnosti – k udalosti došlo v zimnom období v horskej oblasti a v čase, keď došlo k otepleniu – bolo nebezpečenstvo možnosti pádu snehu zo strechy domu reálne. V danom prípade je zrejmé, že žalovaný porušil preventívnu povinnosť (§ 415 OZ), pretože sa nepokúsil zabrániť nebezpečenstvu pádu snehu zo strechy, či už vhodnou úpravou strechy, odstránením snehu zo strechy, alebo upozornením na toto možné nebezpečenstvo. Počínať si v zmysle § 415 OZ tak, aby nedochádzalo k škodám, znamená starať sa aj o to, aby boli vykonané opatrenia zamedzujúce, prípadne znižujúce možnosť zosuvu a pádu snehu zo strechy domu na verejne prístupné miesta (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 25 Cdo 2264/2000).

Škoda je podľa výkladu súdnej praxe ujma v majetkovej sfére poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pričom obe tieto formy sú rovnocenné. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné. Ušlý zisk je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodnene očakávať so zreteľom na obvyklý chod vecí. Škoda sa uhrádza v peniazoch. Ak je to účelné a možné, zákon umožňuje uhradiť škodu navrátením do pôvodného stavu (naturálna náhrada), a to na základe žiadosti poškodeného.

Na základe už vyššie uvedeného, predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom (vzniknutou škodou). Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť aj preukázaná. V každom konkrétnom prípade treba skúmať, či medzi protiprávnym úkonom a škodou existuje vzťah príčiny a následku. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda v zmysle všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností, adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola vznikla bez tejto príčiny. Musí ísť o priamu (nie o sprostredkovanú) príčinu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 23 Cdo 3337/2007).

Občiansky zákonník má okrem už vyššie spomínaného §-u 415 (preventívna povinnosť) celý rad ustanovení preventívneho charakteru, ktoré umožňujú zakročiť v prípade, keď hrozí neoprávnený zásah do sféry práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov. V § 417 je dokonca zakotvená povinnosť toho, komu hrozí škoda, zakročiť na odvrátenie hroziacej škody. Ak sa takýmto zásahom spôsobí inému škoda, vzniká otázka, či sa zasahujúci stane zodpovedným za spôsobenie škody. Ustanovenie § 418 v určitých prípadoch zodpovednosť vylučuje a to v prípade tzv. krajnej núdze a tzv. nutnej obrany. Ak sú splnené podmienky krajnej núdze alebo nutnej obrany, nie je ten, kto v nej konal, odvracajúc hroziacu škodu, zodpovedný za škodu, ktorú pri tom spôsobil.

19. marca 2013

Ďalšie články, príklady z praxe